Pani Taybet bola zastrelená v kurdskom meste Silopi tureckými ozbrojenými silami, kde turecký štát vyhlásil zákaz vychádzania,len pod tlakom zo sveta dovolili príbuzným pani Taybet po siedmych dňoch, aby ju mohli "vziať do domu".
Keď mamu zastrelili, susedia, ktorí jej zastrelenie videli, začali kričať zo všetkých strán! Ona predsa bola ich susedkou, vyrastali spolu, tancovali spolu na svahoch a keď prišiel sviatok Newroz, spolu skákali cez ohne na námestí, keď nám niekto zomrel, všetci sme spoločne držali smútok. Keď som z niektorých výkrikov pochopil, že zastrelili moju mamu, chcel som otvoriť dvere a ísť na ulicu, kde ležala moja mama, príbuzní ma zadržali, že som ešte dieťa. Strýko bol muž, jeho nemohli zadržať, otvoril dvere a utekal k mame. Mňa všetci so všetkou silou držali a sa snažili sa mi zakryť rukami oči, aby som ju nevidel, ako tam leží v krvi. Bol som bez seba, držali mi ruky pri tele, okolo krku, okolo hrudníka a ja som sa márne snažil vyslobodiť a utekať k mame. Ich krik bol zrazu hlasnejší, pochopil som, že zastrelili aj strýka, ktorý utekal k mame ležiacej na ulici ..... bol to mamin brat, bolo mu jedno, čo sa mu môže stať ..... V jednej chvíli som pohol hlavou a jedným okom som sa uvoľnil z tej kričiacej ruky..... videl som, ako strýko leží pár krokov pred mamou, ležal na zemi v krvi...
Bol som vyčerpaný, nemal som už ani silu aby som sa vôbec mohol pohnúť a náhle som sedel na zemi. Nohy mňa neuniesli .... susedia, čo ma držali aj s príbuznými, ma nechali, aby som sedel na zemi, už ani nebolo treba, aby ma držali, vedeli to, iba som sa pozeral z polootvorených dverí na mamu a na strýka .... .
Po nejakej chvíli sa strýko zaliaty krvou začal hýbať a začal sa plaziť k nám do polootvorených dverí ...
Priblížili sa a susedia a ako šialenci utekali k nemu, chytili ho za ruky, ťahali do domu ..... bolo to strašne rýchle ...... pár krokov a tak rýchlo, guľky lietajúce okolo nich, nikoho netrafili. Strýka odtiahli do domu. Predo mnou pri dverách, kde som ja bezmocne ležal, ležal môj strýko, ktorý ma učil jazdiť na koni, pri Newrozoch ma naučil pripravovať oheň, učil ma, ako chytať ryby, pri dlhých nociach nežným hlasom rozprával naše legendy, môj strýko bol celý od krvi, nehybný. Ťahali ho ako mŕtve zviera .... pamätám si, ako sa celé moje telo triaslo a ako som len plakal a plakal ...
Mama tam ležala na ulici, sprvu ešte hýbala rukami aj telom, ale po hodinách pohyby ubúdali .....
Na druhý deň každý, kto ešte mal nabitý mobil, volal guvernérovi, právnikom, na policajnú stanicu, do vojenských kasární, všetkým, od ktorých sa naši snažili získať ich telefónne čísla. Získali ich a volali a volali, všetci prosili na kolenách len o jedinú vec: aby sme mohli mamu vziať domov z ulice ... keď napriek tomu nedovolili odniesť mamu z ulice, prosili ich, aby aspoň vyhnali tie supy alebo hladné psy od tela mojej mamy. ..
Čo mama cítila, bolelo ju to moc? Určite áno ... ja som nikdy nehovoril o tom, ako ma milovala ... tak ako mňa ona brala do náručia a ako tisla k svojej hrudi, neviem to ani opísať, celý svet mi tým darovala, v tých chvíľach som bol niekde v raji v náručí mojej mamy ... .. bola to láska mamy, však ?!
Mama tam zostala celých sedem dní a ja som ju z toho miesta, kde som na sedel na zemi, neopustil, neopustil nielen očami ....
Nikto z nás nespal, nielen ja, báli sme sa, že každú chvíľu sa budú vracať hladujúce psy alebo supy, naši ich vyhnali krikom, hádzali na nich z okien horiacej polená alebo búchali do medených nádob, aby ich vyhnali od mojej mamy, ležala tam možná 100-150 metrov od nás, ona tam ležala a my v dome sme umierali ....
Štát nám spôsobil toľko bolesti, bolesti akú pôsobí človek bez ľudskej duše, ktorý môže spôsobiť ďalšiemu bolesť ..... Sedem dní, sedem dní tam moja mama ležala uprostred ulice a my doma, nemohli, nesmeli sme ku nej ..... .
Človek nemôže byť človekom, človek už nesmie byť dobrým človekom ..... vyrvali zo mňa človeka .....
Keď sme moju mamu smeli po siedmich dňoch priniesť domov, bola stuhnutá ako kameň, v ruke pevne držala kúsok svojej šatky, asi ju to muselo moc bolieť, že? Bozkával som jej ruky, myslel som si, že ma vezme ako vždy do náručia, pritisne ma k svojej hrudi ....... stále som jej bozkával ruky a prosil, aby mi odpustila, pokiaľ som ju niekedy hneval .... .. jej krv bola stuhnutá, na jednej strane jej tváre bola hlina, bola to tá strana, na ktorú spadla na zem, keď ju zastrelili, jej šaty nasiakli krvou a potom tá krv stuhla, stuhla ako kameň, bola to jej krv, bol to matkin kameň ....
Mama už nevoňala tak ako vždy, teraz voňala po krvi a po hline. Aj jej vlasy stuhli, boli špinavé, tí zástancovia Alaha vytrhli jej dušu z hĺbky jej bytosti ...
Jej oči zostali otvorené, hľadela na nás, jej tvár k smerom k nášmu domu, jej kolená boli skrčené, aby dostala silu k chôdzi k nám sediacim vo dverách nášho domu ..
Moja mama ..... zabili ste moji mamu. Máte tiež deti? Neviem .... nepovedia vám, ako to bolí ..... to je ohavnosť!
Sedem dní .... sedem dní zostala moja mama v tom mraze, snehu vonku na ulici. To, čo najviac bolí, je, že neviem koľko hodín ešte v tej zime s tou ranou tam ešte žila. Koľko hodín tam asi ležala s tou ranou. Hovorím si, kiež by umrela hneď po rane, hovorím to ja o svojej mame, vieš .....
Vy ste zabili moju mamu ....
