Klávesové zkratky na tomto webu - základní
Přeskočit hlavičku portálu

ZEM KURDOV

5. 10. 2017 7:46:57
Jedna z mnohých publikácií, ktorú som napísal či vydal vo svojom ilegálnom vydavateľstve Ararat v roku 1977 za ČSSR!Sídlom tohto prvého kurdského nakladateľstva v Európe bola študentská izba na internáte 5.mája na Slavíkove ulici.

Kurdistan, zem Kurdov, „imaginárna“ zem, ktorej meno už nenájdete na žiadnej mape, leží priamo v srdci Malé Ázie, medzi horskými hrebeňmi Antitauru a Iránskou plošinou, medzi Čiernym morom a stepou Mezopotámie.

V tomto kraji, kde sa velebné hory – Ararat 5165 m, Cilo 4138 m, Zagros a iné, a náhorné plošiny striedajú s hlbokými roklinami a zelenými údoliami, žili na úsvite dejín divoké národy neohrozených bojovníkov ako Kassitovia, Mittaniovia a Hurritovia, ktoré úspešne odolávali armádam nájazdníkov a ktoré založili a rozvrátili nejeden štát a nejednu ríšu. Neskôr, od 20. storočia p.n.l. zaplavili túto zem v ohromnom počte indoeurópski nomádi, ktorí krok za krokom poárijčili pôvodných obyvateľov a potom, čo zmietli neporaziteľnú Asýriu (r. 612 p.n.l.) založili Médsku ríšu.

Za dlhých stáročí miešaní týchto antických kmeňov a národov sa zrodil národ Kurdov. Hoci sa na tomto pohnutom javisku dejín vystriedalo množstvo rôznych dobyvateľov a nájazdníkov / Rimania, Gréci, Mongoli, Arabi, Turci /, kurdský národ, opretý o svoje hory a vyzbrojený neskrotiteľnou túžbou po nezávislosti, sa im vždy dokázal postaviť a prežiť všetky búrky.

V stredoveku Kurdi založili niekoľko kurdských štátov rozdielneho trvania a rýchlo sa meniacich hraníc /ako napr. štáty Chaddadidov, Hassanvehidov, Mervanidov a i./, neskôr pod vedením princa Saladina zjednotili islamské krajiny proti výpravám križiakov.

Po vymretí tohto kurdského panovníckeho rodu zavládla v Kurdistane, podobne ako v niektorých európskych krajinách tej doby, anarchia /totiž delenie medzi feudálmi/. Na jeho území vzniklo množstvo rôznych kniežatstiev, z ktorých niektorým, vklineným medzi Perzskú a Otomanskú ríšu, sa podarilo udržať si nezávislosť až do polovice 19.storočia.

V priebehu tohto storočia prepukali po celom Kurdistane ľudové povstania namierené proti despotizmu a tyranii sultánov a šachov, zrodila sa idea jednotného a nezávislého Kurdistanu, ktorú prijali kurdské masy za svoju.

Táto myšlienka získala medzinárodné požehnanie v zmluve zo Sévres, uzavretej 10. augusta 1920, medzi mocnosťami Dohody a Otomanskou ríšou, kde je ustanovené (v článkoch 62 – 64) vytvorenie nezávislého Kurdistanu. Toto ustanovenie však zostalo len mŕtvou literou.

Francúzsko a Anglicko, víťazi prvej svetovej vojny nakoniec usúdili, že bude vhodnejšie pre ich záujmy týkajúce sa predovšetkým nafty a pre nové rozoženie síl rozdeliť a balkanizovať Blízky Východ. Dnešné rozdrobenie Kurdistanu medzi Turecko, Irán, Irak a Sýriu pochádza z tohto nespravodlivého rozdelenia, ktoré bralo pramalé ohľady na práva a osudy národov, ktorých sa to týkalo.

Kurdský národ sa nikdy nezmieril s rozdelením svojej vlasti. V rokoch 1925-1939 bolo Turecko dejiskom takmer neustálych kurdských povstaní, ktoré si vyžiadali niekoľko stoviek tisíc obetí. Rovnako aj v Iráne prepukali až do 40. rokov minulého storočia rôzne búrky. V roku 1946 vznikla nezávislá Kurdská republika, ktorá bola po roku trvania, za podpory Angličanov a Američanov, zmetená vojskami iránskeho šacha. V Iraku odmietli Kurdi uznať archaickú monarchiu, ktorú v Bagdade nastolila Veľká Británia, až do roku 1947 proti nej bojovali so zbraňou v ruke a značnou mierou prispeli k jej pádu /v.r.1958/.

V roku 1961 zatriaslo irackým Kurdistanom nové povstanie, ktoré skončilo až v marci 1975, kedy ju zahrdúsila iracko-iránska dohoda.

Napriek mnohým neúspechom a porážkam však ešte nie je všetkému koniec. Kurdi zďaleka neprepadli malomyseľnosti a myšlienka nezávislého Kurdistanu nemala nikdy toľko stúpencov ako teraz.

Obyvateľstvo: V súčasnosti žije 20 miliónov Kurdov (z toho 10 miliónov v Turecku, 5,5 miliónov v Iráne, 3 milióny v Iraku, 1 milión v Sýrii a 320 000 v ZSSR), na území veľkom ako Francúzsko, ktoré však nemá oficiálny štatút.

Kurdské obyvateľstvo, žijúce prevažne na vidieku a v horách (rovnako aj na úrodných nížinách, ako napr. v povodí Eufratu a Tigrisu), sa zaoberá predovšetkým poľnohospodárstvom a chovom dobytka.

Hovoria jazykom, ktorý má od 7. storočia písomnú podobu a patrí do iránskej vetvy indoeurópskych jazykov. Kurdčina sa v každom ohľade líši od turečtiny, ktorá je uralsko-altajského a semitsko-arabského pôvodu. Perzštine je blízka asi tak, ako je blízka španielčina francúzštine.

S výnimkou niektorých asimilovaných skupín hovoria kurdčinou všetci Kurdi, pričom viac ako 80% z nich neovláda iný jazyk. Sú veľmi naviazaní so všetkým, čo sa týka ich jazyka a kultúry. Týmto putom je snáď možné vysvetliť fakt, že si Kurdi dokázali zachovať svoj jazyk aj napriek storočnému susedstvu s arabským svetom a napriek vplyvu islamu, zatiaľ čo vzdialené národy v Afrike podľahli arabskej kultúre a nakoniec boli asimilovaní.

V súčasnosti sa môže táto kultúrna identita plne prejavovať iba v ZSSR, kde má malá kurdská obec rovnaké kultúrne práva ako ostatné národy, vydáva vlastné noviny a knihy, má školy a rozhlasové vysielanie v kurdskom jazyku.

V Turecku, Iráne a Sýrii je akýkoľvek hudobný či iný výraz folklóru alebo vydávanie kníh v kurdskom jazyku zakázaný. V Iraku sa od dôb britského mandátu a monarchie vyučovalo v kurdčine na všetkých školách v Kurdistane a taktiež bolo povolené uverejňovať aj knihy v kurdskom jazyku.

Od roku 1975 sa však situácia neustále zhoršuje.

Literatúra: v kurdskom jazyku existuje bohatá písomná literatúra, v ktorej hlavné miesto patrí poézii. Najväčší rozkvet a slávu zaznamenala počas obdobia nezávislých kurdských kniežatstiev / od 10.-12. a od 15. do 18. storočia./ Jej najvýznamnejším predstaviteľom bol Ahmade Chání, ktorý žil v 17. storočí, autor národnej kurdskej epopeje Mem u Zin.

Najcharakteristickejšou črtou tejto poézie je pravdepodobne jej národný, vlastenecký a ľudový duch. V kurdčine sa nepísalo pre slávu alebo z túžby zaľúbiť sa dákemu vládcovi. Tí z Kurdov, ktorí mali podobné ambície, sa radšej vyjadrovali v arabčine, perzštine alebo turečtine, ako napríklad Fuzuli, Nefi, Nebi a iní. Ak si básnik zvolil kurdčinu, obracal sa k chudobným, utlačovaným, k tým, ktorí nepoznali iný jazyk, než svoj materinský. Vo svojich básňach odhaľoval bezprávie, pranieroval despotizmus. K prostým ľuďom sa často obracal s výzvou k boju, za opätovné zjednotenie Kurdistanu.

Písaná literatúra sa dnes šíri iba ilegálne. Pretože sa kurdčina v prevažnej časti Kurdistanu nevyučuje, nenachádza táto literatúra vždy svoje publikum. Obnoviť ju a doviesť k novému rozkvetu je naliehavou úlohou dneška.

Vedľa písanej literatúry, ktorá žije aj napriek prenasledovaniu a trestoch vo vyhnanstve, existuje kurdský folklór, neobyčajne bohatý a živý / čo je pochopiteľné, ak si uvedomíme, že viac ako 80% Kurdov je negramotných /. Jeho prostredníkmi sú bardi „dengbej“, speváci „stranbej“ a rozprávači „cirokbej“, často negramotní, avšak obdarení zázračnou pamäťou / poznajú legendy, ako napríklad Meme Alan, ktorá má viac ako 3500 veršov /. Ľudová slovesnosť je veľmi rozmanitá: tvoria ju legendy, epopeje, bájky, rozprávky, príslovia, piesne a pod., ktoré si Kurdi rozprávajú za dlhých zimných večerov.

Pre vznik tohto folklóru, predovšetkým legiend, a pre jeho zachovanie, má veľký význam zemepisný rámec. Príroda je v Kurdistane natoľko mystická a zvláštna, že si ľudová predstavivosť nemohla nevytvoriť legendy, pomocou ktorých by si „vysvetlila“ podivný tvar hory, prekvapivú polohu stromu alebo čírosť a priezračnosť horského prameňa. A tak má každé údolie, každá dedina vlastné legendy. Ľudia z hôr sa domnievajú, že ich príroda je príliš krásna na to, aby bola obývaná len ľuďmi a zvieratami, a veria, že aj ju oživujú božské bytosti. Pri horských prameňoch sa zdržujú víly, „perie“, medzi skalami a v hlbinách jaskýň sa ukrývajú zlí duchovia, džinovia.

Námetom epopejí sú tiež milostné príbehy, ktoré sa stali v kolektívnom podvedomí príkladnými, ako pre svoj tragický koniec alebo obzvláštnu čistotu, ako slávne činy príslušníkov národa v boji proti armádam nájazdníkov a uchvatiteľov.

Epopeje a legendy majú väčšinou formu prózy, rýmovanej prózy, niekedy sú veršované. Keď „dengbey“ začína svoje rozprávanie, najprv rozpráva svoj príbeh, a keď dôjde k dialógu svojich postáv, dá sa do veršovaného spevu.

Keďže dôležitým zamestnaním bolo v pohorí Kurdistanu / kde je príroda ešte relatívne bohatá / chov dobytka, mali Kurdi dostatok času na to, aby pozorovali zvieratá a zžili sa s nimi. To ich inšpirovalo k vymýšľaniu bájok, v ktorých vystupujú levy, vlci, hady, medvede a samozrejme líšky, klasicky známe svojimi dobrými a zlými vlastnosťami, ako je dôvtip, zbabelosť a vychytralosť.

Poézia v kurdskom folklóre ospevuje odvahu v boji, kúzlo prírody, ženskú krásu, odlúčenie od milovanej bytosti, vyhnanstvo a pod..

Na rozdiel od arabských „kasíd“ alebo tureckých „košmien“ nie je kurdská lyrická poézia viazaná žiadnymi pravidlami, žiadnymi príkazmi týkajúcich sa formy alebo obsahu. V oblasti lyriky, kde sa temperament národa prejavuje najvýraznejšie, je najlepšie vidieť, nakoľko je Kurdom cudzí zmysel pre disciplínu.

Poznamenajme ešte, že medzi ľudovou lyrickou poéziou a piesňou nie je prísna bariéra a že všetky básne vznikli preto, aby boli spievané.

Hudba: kurdská hudba je vo svojej podstate ľudová a anonymná. Na rozdiel od susedných Arabov, Peržanov a Turkov, nemali Kurdi nikdy hudbu pestovanú, vyhradenú pre elitu a hudbu pre ľud.

Hudba je do tej miery neoddeliteľnou súčasťou kurdského spôsobu života a prírodného rámca, že je možné takmer úplne jasne uhádnuť, ktorá pieseň pochádza z nížin a ktorá z hôr, ktorú spievajú pastieri a ktorú poľnohospodári. Pravdepodobne tomuto hlbokému súladu s okolitou prírodou vďačí kurdská hudba za svoju pôvodnosť.

O najdôležitejších udalostiach života, lásky, únose, svadbe, odlúčeniu, ozbrojených výbojoch a pod., spievajú väčšinou ženy. Ich piesní sa potom zmocňujú bardi, šíria ich po celej zemi a piesne sa potom stávajú anonymnými, čo je, ako je známe, výsadný prostriedok vďaka ktorému sa uspokojuje potreba národa nájsť si svoj vlastný obraz.

Kurdi majú piesne milostné / „kulamen dilan“ /, epické či vojnové / „delal“ /, sú piesne obyvateľov nížin „lawike siwaran“, jazdecké piesne majú horali, sú veľmi dlhé a často bez sprievodu na hudobný nástroj, potom piesne tanečné / “ dilok „/ sprevádzané na flautu a bubienok, jesenné piesne /“ pehizok „/, ktoré striedavo spievajú mladíci a dievčatá pri návrate z vysokohorských pastvín, piesne ku kolovrátku /“ berdolavi „/, ktoré si pospevujú dievčatá pri pradení alebo pri tkaní kobercov a uspávanky / „lori“ /.

Keďže v živote Kurdov zaujíma mimoriadne dôležité miesto vojna, existuje veľké množstvo epických piesní. Zmyslom týchto spevov, ktoré skladajú počas bojov sami bojujúci „dengbejovia“, je roznietiť nadšenie bojovníkov a podporiť ich odvahu. Hrdinami sú tí, ktorí sa bijú so zvláštnou udatnosťou, neprchajú z bojového poľa a pre ktorých je najdôležitejšie zachovať vernosť morálnemu kódexu cti.

Týmto piesňam často chýba sprievod, ten tvorí maximálne modulácia poslucháčovho hlasu. Niekedy sú však doplnené hrou na „bilur“ (pastiersku flautu), „duduk“ (dychový nástroj s náustkom zo zvláštneho druhu tŕstia), zriedka aj na „tenbur“ (strunový nástroj).

Milostné piesne väčšinou skladajú a spievajú ženy: čo do počtu zďaleka presahujú všetky ostatné hudobné žánre. Niekedy je takouto piesňou aj prostý improvizovaný dialóg, ktorý spievajú počas krátkeho stretnutia chlapec a dievča. Tak vyzerá láska u Kurdov.

Samotný pohľad, úsmev sotva sa zrodivší na ústach dievčaťa, náhodne stretnutého pri prameni, stojí na počiatku dlhých skúšok, trýzní, obetí a oddanosti, ktoré sa zrkadlia v týchto dojímavých piesňach, akési nostalgické volanie z hôr a údolí, určených milovanému či milovanej. V mene tejto krutej, vášnivej lásky je možné všetko. Vari sa šejk Sanan, najväčší vedec svojej doby, nezriekol viery z lásky k arménskej princeznej? A čo Ferhat, kurdský architekt, ktorý z lásky ku krásnej Širin / po ktorej zatúžil aj sám šach / premenil horu v palác pre svoju milovanú. Alebo Mem, ktorý trpel toľko a tak dlho hľadal svoju Zine.

Milenci s obľubou merajú svoj cit so slávnymi láskami, ktoré pozná história Kurdistanu „keď sa dve srdcia milujú, čo záleží na žobráckom vaku na ramene“, hovorí staré ľudové príslovie. A keď spojeniu milencov bránia, ako tomu často býva, oficiálne prekážky, nezostáva, než dievča uniesť. Pre ňu to je vlastne najvyšším dôkazom lásky, a veľmi oň stojí.

Ešte zmienka o kurdskej predstave dokonalej krásy. Ideálny muž je bojovník, je vysoký a štíhly (zirav u direj), nebojácny, vážený a dbaný si svojich záväzkov aj za cenu života. Kurdskí mladíci sa s obľubou prirovnávajú ku levom a tigrom.

Ženy sa pýšia štíhlou a urastenou postavu, prirovnávanej k bazalke, svetlými kučerami, krásnymi čiernymi očami, podobným gazele alebo jahňaťu, ladnou chôdzou pripomínajúcou chôdzu divých kačíc a husí či púštnych jarabíc a s nežným poprsím, pevným ako jablká z Malatye.

Na záver uvádzame ukážku z epopeje Ahmada Cháního „Mem u Zin“.

Táto básnická skladba vznikla v dobe Shakespeara a podobne ako dráma „Romeo a Júlia“ zobrazuje osud dvoch milencov Mema a Ziny, ktorým rodičia a spoločnosť upierajú právo na šťastie.

Na jednom mieste hovorí Mem ku svieci, ktorá je jeho jediným spoločníkom v samote väzenia:

Družka mojich tajomstiev, ty besednica nemá,

Horíš tak ako ja, len hlas tvoj oheň nemá.

Jediná tvoja odpoveď, je jedna veta malá –

menej slzí duša moja by pre mňa vyplakala.

Autor: Yekta Uzunoglu | čtvrtek 5.10.2017 7:46 | karma článku: 6.18 | přečteno: 132x

Další články blogera

Yekta Uzunoglu

Erdogan bodl Putina nožem do zad – už podruhé!

Již roky se snažím tady, ve svém druhém domově, vysvětlit, že aby člověk mohl pochopit současnou Erdoganem prezentovanou "politiku", je třeba především pochopit tureckou mentalitu.

16.10.2017 v 7:41 | Karma článku: 41.24 | Přečteno: 6411 | Diskuse

Yekta Uzunoglu

Americko-turecká válka

Ještě nedávno jsem napsal ve svém článku "Americko-ruská podpora" zveřejněném dne 1.9.2017, že dle předních stratégů USA stojí na rozcestí před rozhodnutím,

14.10.2017 v 7:32 | Karma článku: 17.78 | Přečteno: 415 | Diskuse

Yekta Uzunoglu

Strýc Džalal nás opustil!

Jalal Talabani : celý Kurdistán ho zná jako Strýce Džalala, neúnavného bojovníka za demokracii a za svobodu.

4.10.2017 v 7:49 | Karma článku: 10.52 | Přečteno: 273 | Diskuse

Další články z rubriky Kultura

Ivana Jungová

Bo vás naučí vnímat přítomný okamžik

Vy ještě neznáte chlapíka jménem Bo? Tak to je nejvyšší čas to napravit. Bo totiž dokáže člověku vlít obrovskou chuť do života. A také červená kráska Nella Dan, záhadné město Hobart, učitel Wilkins, nekonečný led a buřňáci sněžní.

18.10.2017 v 23:25 | Karma článku: 0.00 | Přečteno: 28 | Diskuse

Helena Herynková

Dům snů, co se změnil v peklo

Pronajali byste si dům s více než 200 striktních pravidel? Jane i Emma to udělaly a obě pak hořce litovaly. Jaká byla Ta přede mnou, prozradí thriller z pera J. P. Delaney.

18.10.2017 v 13:41 | Karma článku: 7.20 | Přečteno: 341 | Diskuse

Karel Sýkora

Parra for Cuva ft. Anna Naklab – Wicked Games

"Wicked Game" is a song by American rock musician Chris Isaak, released from his third studio album Heart Shaped World (1989). Despite being released as a single in 1990.

18.10.2017 v 10:25 | Karma článku: 0.00 | Přečteno: 24 |

Karel Sýkora

Biblické umění – Arte Bíblica

Elektronická galerie biblického umění, křesťanské ilustrace, biblické obrazy ve veřejném vlastnictví nebo bezplatné licence ke sdílení zdarma.

18.10.2017 v 7:56 | Karma článku: 0.00 | Přečteno: 20 |

Vlasta Fišrová

Jak jsem hrála ve filmu

Krušného horory režiséra Petra Mikšíčka mají pokračování, z hor Krušných se přesouváme do hor Doupovských, kde se na jednom z kopců nachází zvláštní ornament. Vysázený z buků kdysi před lety, zajímavý pro záhadology.

17.10.2017 v 10:53 | Karma článku: 4.70 | Přečteno: 212 | Diskuse
Počet článků 267 Celková karma 16.50 Průměrná čtenost 763

yektauzunoglu.com 

https://www.facebook.com/MUDrYektaUzunoglu

https://twitter.com/YektaUzunoglu?

 

MUDr. Yekta Uzunoglu (kurdským jménem Yekta Geylanî, * 10. května 1953 Silvan, Turecko) je kurdský lékař a podnikatel s arménskými kořeny (mezi jeho předky byli turečtí Arméni, oběti Arménské genocidy na konci první světové války).[zdroj?] Mimo svých profesí se celoživotně angažuje jako kurdský aktivista (upozorňování na potlačování kurdské menšiny v Turecku, Íránu a Iráku), spisovatel a překladatel: Je například autorem překladů částí Bible a děl Karla Čapka do kurdštiny, a naopak kurdské poezie i prózy do češtiny a němčiny. V roce 2006 obdržel cenu Františka Kriegla.Od roku 1996 německé občanství.



Najdete na iDNES.cz

mobilní verze
© 1999–2017 MAFRA, a. s., a dodavatelé Profimedia, Reuters, ČTK, AP. Jakékoliv užití obsahu včetně převzetí, šíření či dalšího zpřístupňování článků a fotografií je bez souhlasu MAFRA, a. s., zakázáno. Provozovatelem serveru iDNES.cz je MAFRA, a. s., se sídlem
Karla Engliše 519/11, 150 00 Praha 5, IČ: 45313351, zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Městským soudem v Praze, oddíl B, vložka 1328. Vydavatelství MAFRA, a. s., je členem koncernu AGROFERT.